| |
| Reakciou na ťažké životné podmienky začiatkom 18, storočia
boli úteky poddaných z obce. Pred rokom 1717 ich ušlo dvadsať a v
rokoch 1717-1728 to bolo jedenásť poddaných. V tomto storočí obec
vlastnili Szirmayovci, neskoršie princezná Beaufort Spoutin Fridešová.
V roku 1720 tu už bol mlyn a pätnásť domácností. Zavedením tereziánskeho
urbára v roku 1774 bol stanovený rozsah povinností poddaných. Okrem
ročných povinností voči zemepánom museli sedliaci platiť aj riadnu
a mimoriadnu daň kráľovi. Tieto záväzky Uličanom strpčovali život,
napriek tomu zostali v platnosi až do polovice devätnasteho storočia.
Až do päťdesiatych rokov 20. storočia bola hlavnou živiteľkou Uličanov
pôda. Ani v prvej polovici 20. storočia sa život v obci výraznejšie
nezmenil. Veľa rodín odchádzalo do zahraničia za prácou. Do jej beztak
už ťažkého života zasiahlo aj vypuknutie I. svetovej vojny. Muži v
produktívnom veku museli zanechať svoje rodiny a narukovať do rakúsko-uhorskej
armády. Naviac, dedinou viedla frontová línia a prebiehali tu ťažké
boje. Po skončení vojny a rozpade Rakúsko-Uhorska vznikali nové štáty,
medzi nimi aj Československo. Ulič sa stal jeho súčasťou. Od roku
1921 bola |
|
|