stránka 3
 
 
Reakciou na ťažké životné podmienky začiatkom 18, storočia boli úteky poddaných z obce. Pred rokom 1717 ich ušlo dvadsať a v rokoch 1717-1728 to bolo jedenásť poddaných. V tomto storočí obec vlastnili Szirmayovci, neskoršie princezná Beaufort Spoutin Fridešová. V roku 1720 tu už bol mlyn a pätnásť domácností. Zavedením tereziánskeho urbára v roku 1774 bol stanovený rozsah povinností poddaných. Okrem ročných povinností voči zemepánom museli sedliaci platiť aj riadnu a mimoriadnu daň kráľovi. Tieto záväzky Uličanom strpčovali život, napriek tomu zostali v platnosi až do polovice devätnasteho storočia. Až do päťdesiatych rokov 20. storočia bola hlavnou živiteľkou Uličanov pôda. Ani v prvej polovici 20. storočia sa život v obci výraznejšie nezmenil. Veľa rodín odchádzalo do zahraničia za prácou. Do jej beztak už ťažkého života zasiahlo aj vypuknutie I. svetovej vojny. Muži v produktívnom veku museli zanechať svoje rodiny a narukovať do rakúsko-uhorskej armády. Naviac, dedinou viedla frontová línia a prebiehali tu ťažké boje. Po skončení vojny a rozpade Rakúsko-Uhorska vznikali nové štáty, medzi nimi aj Československo. Ulič sa stal jeho súčasťou. Od roku 1921 bola
1,2,3,4,5,6,7,8,9