| |
založení osady dostali právo na držbu majetku (mlyn,
valcha, píla, krčma, vydržiavanie želiarov a dedičné richtárstvo)
a na určité obdobie boli oslobodení od feudálnej renty.
Pri osídlení obce bola rozhodujúca druhá vlna osídľovania v rámci
valašskej kolonizácie, v ktorej koncom 14. a začiatkom 15. stročia
prevládalo rusínske obyvateľstvo z Haliča, Vladimírsko-volynska, so
zlomkom poľského a pôvodného valašského obyvateľstva. Prisťahovalci
najprv klčovali tunajšie lesy a získavali poľnohospodársku pôdu. Až
potom sa mohli venovať roľníctvu a valašskému dobytkárstvu. Nevenovali
sa však iba tejto činnosti. Archívny materiál z roku 1492 usvedčuje
štyroch Uličanov z aktívnej účasti v zbojníckej družine Hlavatého
z Ruskej Volovej.
V roku 1577 tu bol majer a osem port (dom s pozemkom, z ktorého sa
vyrubovala daň). Najstarší urbár, v ktorom sa Ulič spomína, je z roku
1612. Zo záznamov vyplýva, že v obci boli dva šoltýsske grunty, štrnásť
sedliakov, dvanásť želiarov a jeden kňaz. Od roku 1631 patril Ulič
v rámci humenského panstva k sninskej krajni. Koncom sedemnásteho
storočia obec získal ženbou grófsky rod Wandenáthovcov, ktorí si tu
neskôr dali postaviť letné kaštieľne
sídlo. |
|
|