stránka 2
 
 
založení osady dostali právo na držbu majetku (mlyn, valcha, píla, krčma, vydržiavanie želiarov a dedičné richtárstvo) a na určité obdobie boli oslobodení od feudálnej renty.
Pri osídlení obce bola rozhodujúca druhá vlna osídľovania v rámci valašskej kolonizácie, v ktorej koncom 14. a začiatkom 15. stročia prevládalo rusínske obyvateľstvo z Haliča, Vladimírsko-volynska, so zlomkom poľského a pôvodného valašského obyvateľstva. Prisťahovalci najprv klčovali tunajšie lesy a získavali poľnohospodársku pôdu. Až potom sa mohli venovať roľníctvu a valašskému dobytkárstvu. Nevenovali sa však iba tejto činnosti. Archívny materiál z roku 1492 usvedčuje štyroch Uličanov z aktívnej účasti v zbojníckej družine Hlavatého z Ruskej Volovej.
V roku 1577 tu bol majer a osem port (dom s pozemkom, z ktorého sa vyrubovala daň). Najstarší urbár, v ktorom sa Ulič spomína, je z roku 1612. Zo záznamov vyplýva, že v obci boli dva šoltýsske grunty, štrnásť sedliakov, dvanásť želiarov a jeden kňaz. Od roku 1631 patril Ulič v rámci humenského panstva k sninskej krajni. Koncom sedemnásteho storočia obec získal ženbou grófsky rod Wandenáthovcov, ktorí si tu neskôr dali postaviť letné kaštieľne sídlo.
1,2,3,4,5,6,7,8,9